40. výročie vydania jedného z najslávnejších hudobných albumov určite nie je udalosťou, ktorá v týchto dňoch opanuje titulky denníkov. Špecializovaný hudobný portál je však práve tým miestom, kde by sa na takéto veci zabúdať nemalo. V súlade redakčnou politikou „navarené si zjedz“ nakoniec realizácia myšlienky spomienkového článku prischla jej autorovi.
Pasovaní za majstrov hudobnej psychedélie, časy najväčšej slávy si architekti z Cambridge zažili až v období, keď sa priklonili k progresívnejšiemu poňatiu rocku. Netreba v tom hľadať veľký paradox - od ťažko stráviteľného experimentu „Ummagumma“ sa nedali očakávať rebríčky trhajúce tržby ani zastúpenie v playlistoch rozhlasových staníc. Na to, že váš nový album neopustí americkú hitparádu Billboard nasledujúcich 14 rokov, sa následne sťažovať nebudete, i keď predvídať ste to nijako nemohli. Keď už sa máme baviť o paradoxoch, neduhom tejto situácie je skôr fakt, že nejeden „fanúšik“ PINK FLOYD dnes netuší, ako s britskými rockovými šľachticmi súvisí meno Syd Barett.
Zrod druhého najpredávanejšieho albumu novodobej hudobnej histórie (štatisticky už dnes vlastnia a album samozrejme aj odporúčajú štyria z piatich Britov) nebol taký prirodzený, spontánny a nenútený, ako to obyčajne zvykne chodiť, keď diela neskôr legendárne vznikajú akosi mimochodom.
PINK FLOYD sa okrem mnohých iných vecí preslávili aj tým, že zvykli rozpracovanú nahrávku podrobovať analýze svojho obecenstva. Od prvého verejného predstavenia albumu v „alfa verzii“ v januári 1972 v Portsmouthe až do januára 1973 sa materiál postupne prepracovával podľa reakcií publika počas koncertnej šnúry na podporu predchádzajúceho „Meddle“. Definitívna podoba skladieb sa tak rysovala len pomaly, najmä keď nahrávacie seansy na Abbey Road boli prerušované neustálymi koncertnými výjazdmi.
Sprievodným javom enormného úspechu každého umeleckého diela sa stávajú historky z nakrúcania, ktoré časom vybublávajú na povrch. V prípade ôsmej dosky PINK FLOYD (ak rátame aj „More“ a „Obscured By Clouds“) ich nie je málo.
Notoricky známa replika Jerryho Driscolla, vrátnika nahrávacích štúdií na Abbey Road, za tlkotu srdca uzatvárajúca album je len špičkou ľadovca. Z ďalších možno spomenúť napríklad údajný prakticky nepočuteľný úryvok „Ticket To Ride“ od THE BEATLES, ktorý vraj zaznieva pri posledných Driscollových slovách, alebo príhodu s Paulom McCartneym, ktorý sa nachádzal v dobe nahrávania v štúdiu a tiež, tak ako mnohí ďalší prítomní, odpovedal na Watersove otázky o problémoch súdobého života, no jeho príliš filozofické a široko koncipované odpovede bolo jednoducho nemožné zakomponovať.
„The Dark Side Of The Moon“ je na svoju dobu príkladom ideálneho prepojenia tzv. music concréte s hudbou samotnou. Široká paleta nehudobných zvukov zahŕňa rôzne hlasy, šialený smiech, cinkanie mincí, no a samozrejme legendárny príval cengania množstva rôznych hodín v úvode „Time“, ktorý je dodnes ideálnym testerom kvality prehrávačov. To všetko Waters a spol. vedeli využiť nielen ako efektný doplnok zásadných skladieb tvoriacich 26-minútovú kostru albumu, ale aj postaviť na nich za nemalej pomoci syntezátorov celú zmysluplnú kompozíciu (určite sa časom do stresujúcej kakofónie „On The Run“ viete započúvať s väčším potešením, ako by ste boli kedysi ochotní priznať).
V neposlednom rade treba spomenúť zmysel pre síce typicky „floydovské“, no na tú dobu nie tak ľahko realizovateľné detaily – dnes poľahky vyrobiteľné echo strún Gilmourovej gitary v „Money“, najhranejšej skladbe amerických rádií vôbec, vznikalo niekoľkonásobným nahraním na pásku a následným zostrihávaním kratučkých segmentov dohromady.
Ak by však mal autor vybrať jedinú skladbu, nebude to ani táto chytľavá koncertná bomba, ani následné poetické upokojenie hladiny v „Us And Them“, i keď len samotný kontrast nespútanej rozjarenosti a následného pianissima v hre Dicka Parryho na saxofón je pri priamom zrovnaní kompozícií úžasný a navyše dramaturgicky umocnený ich umiestnením za sebou. Víťazom je nadpozemská metafora smrti „The Great Gig In The Sky“ v hlavnej úlohe s famóznou Clare Torry. Cvaknutie prenosky a nutnosť otočiť platňu po v diaľke blednúcich intímnych Wrightových varhanoch výnimočne predstavuje rušivý moment.
Dôkazom, či skôr následkom popularity, akej sa „Odvrátenej Strane Mesiaca“ dostalo, je sústavná marketingová masáž verných fanúšikov, ktorá aj pri príležitosti 40. výročia vydania albumu nabrala na intenzite. Optický hranol rozkladajúci svetelný lúč z dielne Storma Thorgesona sa stal kultom práve tak, ako samotná hudba. Čudný merchandise v podobe šálok, plážových tašiek, manžetových gombíkov či podpivníkov i komplexných die-hard balíčkov s tematikou albumu to potvrdzuje. Nedávno rozbehnutá kampaň „Why Pink Floyd“ napokon vyústila do najnovšej srandičky pre vrstvu horných desaťtisíc – tzv. immersion box setu s nepreberným množstvom nepotrebností.
Na základe osobných skúseností, predstáv a potrieb hudbu, s ktorou sa stýkame, subjektívne delíme na dobrú a zlú. Nič viac v tom nie je. „The Dark Side Of The Moon“ v takomto autorovom pohľade obsahuje dobrú hudbu aj bez nutnosti vnímať rozprávanie o tlakoch okolitého sveta a problémoch, ktoré boli vtedy a sú aj dnes. Hovorí sa tomu nadčasové témy – skoncipovať takú nahrávku nie je ničím výnimočným, ak v nej hovoríte o strese, peniazoch, konzume, vojnách, či smrti. No keď sa Roger Waters obzrie a porovná texty piesní vo vtedajšom a v súčasnom dobovom kontexte, možno sa len trpko smeje.